HABERL ⟶ Blog

5 trendov v globálnej ekonomike, a ich dopady

Správa o globálnej konkurencieschopnosti za rok 2019 predstavuje veľmi potrebný ekonomický kompas, ktorý vychádza zo 40 rokov skúseností s porovnávaním hnacích síl konkurencieschopnosti a integráciou najnovších poznatkov o faktorov súvisiacich s budúcou produktivitou. Index globálnej konkurencie schopnosti 4.0 pozostáva z 12 pilierov: inštitúcie, infraštruktúra, prijatie informačných a komunikačných technológií, makroekonomická stabilita, zdravie, zručnosti, trh výrobkov a služieb, pracovný trh, finančný systém, veľkosť trhu, dynamika obchodov a inovačné schopnosti. Index má bodovací systém na rozhraní 0 až 100 bodov, pričom hranica 100 zodpovedá cieľovej hodnote pre každý ukazovateľ. Singapur je štát, ktorý je najbližšie k hornej hranici konkurencieschopnosti. Medzi ďalšími poprednými ekonomikami sú Spojené štáty americké najviac popredu, čo sa týka inovácií. Zo zoskupenia BRICS, je na tom najlepšie Čína. Najnižšie pozície v rebríčku sú obsadené africkými ekonomikami, ktoré sa ešte nedostali ani do polovice na ceste k hornej hranici konkurencieschopnosti. Výsledky indexu a ukazovatele jednotlivých krajín sú určené, aby pomáhali krajinám pri posudzovaní ich výkonnosti v porovnaní s ich výkonnosťou v minulosti, ako aj v porovnávaní sa s inými krajinami v rovnakom regióne alebo príjmovej skupine. Táto správa nám ale taktiež hovorí niečo viac o vývoji globálnej ekonomiky, ktorý musia tvorcovia politík, spoločnosti a rovnako aj jednotlivci pochopiť a aktívne sa podľa neho riadiť. Podobné: Plán Maria Draghiho pre budúcnosť Európy 1. Za posledných desať rokov, svetoví lídri podnikali veľké kroky na zmiernenie dopadov finančnej krízy, ale to samo o sebe nepostačilo na podporu rastu produktivity. Od Veľkej recesie sa tvorcovia politík snažili udržiavať globálnu ekonomiku nad vodou, predovšetkým prostredníctvom veľmi voľnej a pomerne nekonvenčnej menovej politiky. Ale aj napriek masívnym prílevom prostriedkov likvidity, štyri hlavné centrálne banky sveta medzi rokmi 2008 až 2019 na podporu poskytli 10 biliónov amerických dolárov, rast produktivity však v nasledujúcom desaťročí stagnoval. Prílišné spoliehanie sa na menovú politiku mohlo prispieť k zníženiu rastu produktivity podporou nesprávneho rozdelenia kapitálu, nakoľko banky začali mať nižší záujem o poskytovanie pôžičiek podnikom, zvýhodňovanie spoločností, ktoré neboli limitované úvermi a rovnako začali uprednostňovať činnosti, ktoré im generovali zisk z poplatkov a obchodovanie. Medzi 12 piliermi Indexu konkurencieschopnosti nedochádza k vzájomnej kompenzácii – dobrý finančný systém nemôže vykompenzovať zlú fyzickú infraštruktúru, rovnako ako prijatie informačných a komunikačných technológií nemôže vykompenzovať nedostatok podnikateľského a inovačného ekosystému. Krajiny musia tlačiť na rozvoj všetkých 12 pilierov, zároveň si však musia vytvoriť vlastnú stratégiu ako vyvážiť a zamerať svoje úsilie na jednotlivé piliere, a dávať pozor aby popri tom využili lacnejší kapitál a technológie. Ako hovorí príslovie, “je treba opravovať strechu, keď slnko svieti.” 2. Menovej politike dochádza sila a preto tvorcovia politík musia prehodnotiť a rozšíriť skupinu nástrojov, ktoré používajú tak, aby začala zahŕňať celý rad nástrojov fiškálnej politiky, rôznych reforiem a verejných stimulov. Exkluzívne a možno aj neprimerané spoliehanie sa na menovú politiku taktiež znamenalo, že nástroje fiškálnej politiky boli do značnej miery využívané nedostatočne, čo sa odrazilo v celosvetovom poklese verejných investícií. Aj napriek veľmi nízkym nákladom na pôžičky, sa počet investícií vo verejnom sektore nezvýšil (podiel vládnych výdavkov na celkovej tvorbe hrubého fixného kapitálu v Spojených štátoch amerických v roku 1995 predstavoval 18,3% a v roku 2016 iba 15,7% a veľmi podobne vo Francúzsku, tento podiel v roku 1995 predstavoval 21% a v roku 2016 iba 15,4%), čo je v niektorých vyspelých ekonomikách čiastočne spôsobené obavám ohľadom udržateľnosti verejného dlhu (podiel verejného dlhu k hrubému domácemu produktu v Japonsku dosiahol hodnotu 237%, v Portugalsku 121% a 132% v Taliansku). Ak “hysteréza” skutočne znížila rast, potom by mali byť stimuly vedené investíciami vhodnými opatreniami, ktoré majú dopomôcť k opätovnému naštartovaniu rastu v stagnujúcich vyspelých ekonomikách a to najmä v rámci fiškálnej politiky, ktorá uprednostňuje investície do infraštruktúry, ľudského kapitálu, výskumu a vývoja a taktiež zeleného obstarávania, ktoré sú dopĺňané štrukturálnymi reformami, ktoré slúžia na uľahčenie inovácie a umožňujú zodpovedným a inkluzívnym spoločnostiam prosperovať. 3. Prijatie a podpora informačnej a technologickej integrácie je dôležitá, no tvorcovia politík musia súčasne investovať aj do rozvoja zručností, ak plánujú poskytovať príležitosti pre všetkých v časoch štvrtej priemyselnej revolúcie. Zatiaľ čo mnoho vyspelých a rozvíjajúcich sa trhov prijíma nové technológie, ktoré sú produktmi štvrtej priemyselnej revolúcie, nájdenie rovnováhy medzi integráciou technológií, investíciami do ľudského kapitálu a inováciou ekosystému je rozhodujúce pre zvýšenie produktivity v nasledujúcom desaťročí. S tými správnymi zručnosťami a odbornou prípravou, sa môžu pracovníci stať agentmi, ktorí prijímajú, riadia a uvedomujú si potenciál, ktorý sa schováva v technológiách a nebudú sa pokúšať o jeho odstránenie. Investovanie do ľudí už nemôže byť iba dodatočným nápadom, ide o základný stavebný kameň, ktorý je potrebný pre rast a odolnosť v dobe štvrtej priemyselnej revolúcie. Okrem toho, že vedecké publikácie, žiadosti o patenty, výdavky na výskum a rozvoj, a rôzne výskumné inštitúcie predstavujú inováciu, nestačí to. Na to, aby boli dobré nápady a myšlienky skomercializované, je rovnako potrebné venovať sa tzv. “mäkším” faktorom, medzi ktoré patrí napríklad schopnosť spoločností prijať revolučné nápady (z tohto hľadiska je na 7. mieste Nemecko s 63,1 bodmi, zatiaľ čo Taliansko sa umiestnilo na 98. priečke s 39,6 bodmi), postoj k podnikateľskému riziku (Spojené štáty sú umiestnené na druhom mieste so 75,9 bodmi a Francúzsko až na 55. priečke s 52,9 bodmi), rôznorodosť pracovnej sily (Kanada sa umiestnila na 5. mieste a dosiahla 76,4 bodov, zatiaľ čo Japonsko je až na 106. mieste s 50,7 bodmi) a hierarchická štruktúra spoločností (Dánsko je na prvom mieste s 82,4 bodmi, Južná Kórea až na 85. priečke s 53 bodmi). 4. Konkurencieschopnosť je stále kľúčom k zvyšovaniu životnej úrovne, no tvorcovia politík sa musia na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia pozerať aj na rýchlosť, smerovanie a kvalitu rastu. Trvalý ekonomický rast aj naďalej zostáva kritickou cestou ako sa dostať z chudoby a taktiež aj hlavnou hnacou silou ľudského rozvoja a rastu životnej úrovne. Sám o sebe však nestačí na to, aby sme si poradili s dvoma najväčšími výzvami, ktoré nás v budúcom desaťročí čakajú: budovanie spoločnej prosperity a riadenie prechodu na ekologické hospodárstvo. Údaje uvedené v správe poukazujú na výrazný nárast koncentrácie na trhu vo vyspelých a rozvíjajúcich sa ekonomikách, rovnako aj na nárast nerovnosti v príjmoch (napríklad, podiel príjmu s najvyšším decilom vzrástol za posledných 10 rokov v Spojených štátoch amerických z 43% na 47%, v Číne z 36% na 41% a v Nemecku z 32% na 35%). Čo sa týka klímy, z 10 ekologických faktorov, ktoré môžu destabilizovať ekosystém našej planéty, tri z nich už svoj “limit” prekročili. Tradične prevláda názor, že rovnosť alebo udržateľnosť sa môžu realizovať iba na úkor rastu. Opak je ale pravdou, nedostatok spoločnej prosperity a environmentálnej udržateľnosti koroduje rast produktivity. Okrem toho existuje istý morálny dôvod, prečo je potrebné sa zamerať nie len na rýchlosť rastu, ale aj na jeho smerovanie (ktoré by malo byť environmentálne udržateľné) a jeho kvalitu (vytváranie spoločnej prosperity). 5. Je možné, aby ekonomika rástla, inkluzívne a zároveň environmentálne udržateľne, no na to, aby sa všetky svetové ekonomiky dostali na obojstranne prospešnú cestu, je potrebné vizionárske vedenie. Vnímané kompromisy medzi ekonomickými, sociálnymi a environmentálnymi faktormi sa nám môžu zdať dôležité z krátkodobého a úzkoprsého uhla pohľadu, no môžu byť zmiernené prijatím holistického a dlhodobejšieho pohľadu na rast. Niektorým ekonomikám sa to už darí realizovať, napríklad Švédsko, Dánsko a Fínsko sa nielen stali technologicky najvyspelejšími, najinovatívnejšími a najdynamickejšími ekonomikami na svete, poskytujú taktiež lepšie životné podmienky, lepšiu sociálnu ochranu a sú súdržnejšie a udržateľnejšie ako iné krajiny, ktoré majú podobnú úroveň konkurencieschopnosti. Podobné: Najprekvapivejšie trendy na akciovom trhu v roku 2019 Väčšina krajín však dosahuje veľmi rozdielne výsledky v oblasti sociálnych a environmentálnych faktorov, a to aj napriek rovnakej úrovni konkurencieschopnosti. Napríklad, zatiaľ čo Švédsko aj Spojené štáty americké v konkurencieschopnosti dosahujú 80/100, z pohľadu environmentálnych faktorov sa zvýšili švédska závislosť od obnoviteľných zdrojov energie o 13% za posledných 15 rokov, zatiaľ čo americká závislosť sa zvýšila len o 3%. Nízke skóre väčšiny krajín v súvislosti s opatreniami ohľadom budúcnosti naznačujú, že tvorcovia ekonomických politík nenapĺňajú očakávanie svojich obyvateľov, pokiaľ ide o budovanie novej ekonomiky a spoločnosti. Posledná Správa o globálnej konkurencieschopnosti nám ukazuje, že prechod na ekologickejšie a udržateľnejšie hospodárstvo nie je len možný, ale je aj nevyhnutný, aby bola dosiahnutá najmä obnova produktivity ekonomík. Technológie, ktoré sú produktom štvrtej priemyselnej revolúcie nám ponúkajú nástroje ako túto myšlienku môžeme zrealizovať. Tvorcovia politík a vedúci spoločností musia spolupracovať, aby určili nový smer, no taktiež musia podniknúť odvážne a vizionárske rozhodnutie, ktoré nás povedie k zvýšeniu rastu, spoločnej prosperity a udržateľnosti. Zdroj: www.weforum.org

Odber noviniek

Objednajte si odber noviniek. Budete tak pravidelne informovaný o aktuálnej situácii na finančných trhoch a zaujímavostiach zo sveta financií.