Študenti fyziky študujú mechanické systémy, v ktorých sú kladky bez hmotnosti a bez trenia. Študenti ekonómie študujú peňažné systémy, v ktorých sú rastúce ceny všade a sú vždy spôsobené zväčšujúcim sa množstvom peňazí. Medzi týmito dvoma príkladmi existuje určitá podobnosť. Oba sú príliš jednoduché. Zjednodušujú realitu a ak si na to nezačneme dávať patričný pozor, […]
Študenti fyziky študujú mechanické systémy, v ktorých sú kladky bez hmotnosti a bez trenia. Študenti ekonómie študujú peňažné systémy, v ktorých sú rastúce ceny všade a sú vždy spôsobené zväčšujúcim sa množstvom peňazí. Medzi týmito dvoma príkladmi existuje určitá podobnosť. Oba sú príliš jednoduché. Zjednodušujú realitu a ak si na to nezačneme dávať patričný pozor, môžu viesť k nesprávnym záverom.
Takisto existujú aj dva kľúčové rozdiely. Prvý je, že pri štúdiu fyziky študenti vedia, že kladky majú určitú hmotnosť aj trenie a postupne dochádzajú k sofistikovanejšiemu porozumeniu problému. Druhý je, že kvantitatívna teória peňazí (QMT) nie je zjednodušeným pohľadom na realitu. Samozrejme je zjednodušená, no je aj mylná.
Kvantitatívna teória peňazí vedie k názoru, že potraviny, ktoré si vieme kúpiť za jeden americký dolár sú rovné jednému americkému doláru. A to vedie k myšlienke, že čím slabší dolár je, tým jednoduchšie by bolo splácanie dolárových dlhov. Vráťme sa ale k našej fyzikálnej analógii, kladky nie sú bez hmotnosti a bez trenia. A hodnota dolára sa nerovná rovnakej kúpnej sile.
Nepotrebné zložky
Veľa sa písalo o situáciách, kedy vláda núti podniky platiť za veci, ktoré ich zákazníci nepokladajú za hodnotné a o ktorých zvyčajne ani nevedia. Tieto veci sa teda považujú za nepotrebné zložky. Uveďme si jeden príklad. Predpokladajme, že Federálna vláda Spojených štátov amerických sa viac zaoberá Zákonom o Američanoch so zdravotným znevýhodnením a neumožní fungovanie reštauráciám a barom, ktoré nespĺňajú nové prevádzkové kritériá vyplývajúce z tohto zákona. Všetky takéto podniky musia teraz minúť veľa peňazí, aby zabezpečili, že ich prevádzky fungujú v súlade s predpismi a kvôli oveľa väčším toaletám musia zmenšiť reštauračnú časť. Toto nespôsobuje rast cien priamo. Ak by reštaurácie mohli navýšiť aj svoje ceny, už by tak dávno spravili.
Niektoré reštaurácie ale kvôli týmto opatreniam prestanú byť životaschopné. A preto ich budú musieť ich majitelia zatvoriť. Rovnaký počet zákazníkov bude stále hľadať miesto, kde ich obslúžia, ale už bude na trhu menej otvorených reštaurácií. Zároveň tieto reštaurácie budú mať aj menšiu kapacitu. Následne tak budú môcť zvýšiť svoje ceny.
Podobné: Svetový dlh dosiahol nový rekord. Aké je tak riešenie pre zadlženú globálnu ekonomiku?
Vláda ďalej tvrdí, že všetky klimatizačné jednotky musia byť okamžite vymenené za nové jednotky, ktoré budú uhlíkovo neutrálne. Ďalšie reštaurácie budú musieť byť zatvorené. Ďalšie majú zase na krku hypotéku a musia splácať 2 500 amerických dolárov mesačne na financovanie svojich nových ekologických spotrebičov. A tak bude nasledovať aj vstavaná chladnička a šporáky. S každým novým zákonom, ktorý bude nariaďovať ďalšie a ďalšie nové spotrebiče, bude viac a viac reštaurácií krachovať a tie, ktoré zostanú budú môcť opäť navýšiť svoje ceny (“môcť” pretože ľudia možno budú chodiť jesť do reštaurácií menej a menej, ak sa tieto nové zákony dotknú aj iných sektorov).
Konečným výsledkom tohto celého by mohlo byť to, že cena steakov na večeru bude dvakrát vyššia ako predtým, zatiaľ čo reštaurácie budú zarábať ešte menej ako predtým. Pri zmenšenej kapacite a niekoľkých predražených hypotékach a pravdepodobne aj menších počtoch dodávateľov, ktorí by súťažili o tento obchod, môžu reštaurácie zistiť, že si nemôžu dovoliť zvýšiť ceny natoľko, aby držali krok so svojimi nákladmi.
To nás opäť privádza k fyzikálnym analógiám. Vo fyzike nemôžete len tak predpokladať, že sila pôsobiaca na lano, ktoré prechádza cez kladku, spôsobí pohyb. Nemusí totiž prekonať statické trenie. V ekonomike nemôžete predpokladať, že vyššia cena bude znamenať vyššiu ziskovú maržu. Náklady totiž nemôžu byť vyššie ako zisk.
Zisk nie je daný iba účtovanou cenou. Je to účtovaná cena mínus cena nákladov. Ak vláda tlačí náklady nahor a ekonomika je vo fáze klesajúcich úrokov a klesajúcich nákladov na úroky, očakávali by sme, že ziskové marže budú stlačené. To znamená, že vyššie ceny znížia dopyt natoľko, aby zodpovedal zníženej ponuke.
Rozdiel medzi rastúcimi nákladmi a rastúcou cenou
Všimnite si, že neexistuje žiadna osobitná korelácia medzi vyššími cenami za jedlo v reštaurácii a cenovou elasticitou trhu. Mohlo by sa dokonca zdať, že veľmi výrazné zvýšenie ceny spôsobí iba malé zníženie dopytu. K tomu dochádza, ak neexistuje žiadna cenová elasticita.
Napríklad, ľudia svoje návyky nezmenia v prípade, ak cena benzínu stúpne o 0,25 amerického dolára. No v prípade iného tovaru, ak sa cena mierne zvýši, môže dôjsť k prudkému poklesu dopytu. Stane sa tak preto, že ľudia si nájdu nový tovar, ktorý im tento starý nahradí.
V prípade jedál z reštaurácií môžu samozrejme začať variť doma. Alebo si prihriať polotovar zo supermarketu. Reštaurácie môžu týmto veľa stratiť. Na jednej strane, bude cena nákladov lineárne rásť s každou novou povinne nepotrebnou vecou, ktorú zákon prikázal. Na druhej strane sa cenová sila zvyšuje sub-lineárne. A reštaurácie môžu v tomto procese uviaznuť.
V dynamickom systéme nemusí byť sieťový pohyb až takto zaujímavý. Relatívny pohyb medzi dvoma rôznymi pohybujúcimi sa časťami však môže byť celkom zjavný. A nemusí ísť len o rýchlosť jednej alebo druhej strany. Ale taktiež aj o tempo akým sa rýchlosti budú meniť- t.j. akceleráciu. A možno aj tempo akým sa mení akcelerácia (vo fyzike sa tento jav nazýva trhaním). Toto je kľúčový princíp Keithovej teórie úrokov a cien (ide o nový dokument, ktorý predstavil iba pár týždňov dozadu na Univerzite kráľa Juana Carlosa, v Madride).
Miera, ktorou stúpajú náklady je určovaná federálnymi, štátnymi, okresnými a mestskými zákonodarcami. A nespočetným množstvom regulačných agentúr na všetkých úrovniach. A taktiež aj daňovými opatreniami na týchto úrovniach. Miera, ktorou môžu ceny stúpať je zase určovaná príjmami konzumentov, aj keby mala byť znížená ponuka. Ceny sú ovplyvnené aj ďalšími faktormi, ako je napríklad dostupnosť náhradných produktov.
Čo to má čo spoločného s úrokovými sadzbami?
Aby sme sa vrátili do monetárnej ekonomiky, malo by nám byť jasné, že tieto faktory, ktoré ovplyvňujú cenu hamburgera nie sú totožné s dolárom. Nejde o peňažný jav. Čo má teda centrálna banka urobiť, ak cena hamburgera stúpne dajme tomu o 20%? A ceny všetkého ostatného spotrebného tovaru stúpnu z podobných nepeňažných dôvodov? Nie je pravdou, že dolár má menšiu hodnotu ako predtým.
Čo sa má stať s úrokovými sadzbami? Staré príslovie hovorí, že sporitelia nevložia svoje peniaze do banky, pokiaľ nebudú dostatočne kompenzovaní voči inflácii (ignorujúc otázku, kam majú vložiť svoje peniaze, ak nie do banky a akú úrokovú mieru by dostali). Táto logika je ale vyvrátená rovnakým princípom ako v príklade uvedenom vyššie, že rastúce ceny zároveň zvyšujú aj ziskovosť reštaurácií.
Cena, ktorú si môže reštaurácia účtovať, sa nemusí nevyhnutne zvyšovať, hoci cena nákladov rastie. To isté platí aj pre úrokovú mieru. Prečo by dlžníci mali byť schopní alebo ochotní zaplatiť vyššiu sadzbu len preto, že regulačné orgány a daňové úrady prijali nové zbytočné zákony? Dlžníci nie sú schopní platiť viac. V tomto prípade dochádza k rovnakému omylu ako je spomínané vyššie a to, že predpokladáme, že rôzne javy na trhoch sú navzájom prepojené.
Centrálne plánovanie
Ak ceny stúpnu v dôsledku zvýšenia počtu zbytočných zložiek, akýkoľvek pokus o zvýšenie úrokových sadzieb zlyhá. Áno, toto je vzorec, ktorý by nasledovali správne uvažujúci predstavitelia menových politík. Zvýšili by sadzby, aby sporiteľom poskytli vyššie zisky, ku ktorým by malo dôjsť spolu so znížením kúpnej sily ich dolárov. Oni však nevidia dynamiku, ktorú sme opísali vyššie, pretože sú až po uši zahrabaní v kvantitatívnej teórii peňazí. Zúfalo sa snažia získať kontrolu nad množstvom dolárov, ktoré sú podľa nich všade a sú hlavnou príčinou rastúcich cien.
Podobné: Očakávania Wall Street pre rok 2020
V poslednej dobe dochádzalo k tomu, že bankári z Wall Street a ich pomocníci sa snažili prostredníctvom finančných spravodajských médií zúfalo presvedčiť investorov, že v súčasnosti sa na svete nevyskytujú žiadne finančné bubliny. Federálny rezervný systém v skutočnosti nikde nevidí žiadnu ekonomickú alebo trhovú nerovnováhu, ktorá by mala optimistom spôsobovať nejaké obavy. Jerome Powell, ktorý je jeho predseda, svoje veľmi optimistické a priaznivé hodnotenie situácie vyjadril počas nedávnej tlačovej konferencie Federálnej komisie pre otvorený trh. Podľa predsedu Federálneho rezervného systému sa úroveň podnikového dlhu drží nad priemerom. Neskôr však dodal, že “podnikový dlh pozorne sledujeme a prijímame vhodné opatrenia”. Prijatím vhodných opatrení na zníženie úrovne dlhu musí Powell znížiť úrokové sadzby a vrátiť sa ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu. Problémom tejto stratégie je ale presne to, čo zapríčinilo odpustenie dlhov a prílišnú zadlženosť spoločností.
Masívna a neúprosná tlač nových peňazí je “nástroj”, ktorý používajú globálne centrálne banky. Pár rokov dozadu by Spojené štáty americké znížili úrokové miery na nulu ako v roku 2008, keď bojovali proti Veľkej kríze, a to by vydláždilo cestu pre Európsku úniu aby sa tiež zapojila do akcie “bezplatných peňazí”. V skutočnosti nulové úroky zaviedla Centrálna banka Japonska už pre pár rokmi. To znamená, že veľká časť rozvinutého sveta už niekoľko rokov rozdáva “peniaze zadarmo”.
Zdroj: www.economist.com, www.barrons.com/