Plán Maria Draghiho pre budúcnosť Európy

HABERL
3. novembra 2019

Mario Draghi tento týždeň predniesol svoj posledný prejav ako prezident Európskej centrálnej banky na slávnostnej rozlúčke vo Frankfurte. V publiku sedelo mnoho politických lídrov vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Obaja už vyjadrili svoj obdiv a podporu človeku, ktorý zachránil eurozónu. Hoci je obdiv dobrým spôsobom ako vyjadriť uznanie, ešte lepším […]

Mario Draghi tento týždeň predniesol svoj posledný prejav ako prezident Európskej centrálnej banky na slávnostnej rozlúčke vo Frankfurte. V publiku sedelo mnoho politických lídrov vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Obaja už vyjadrili svoj obdiv a podporu človeku, ktorý zachránil eurozónu.

Hoci je obdiv dobrým spôsobom ako vyjadriť uznanie, ešte lepším spôsobom, ako vzdať hold odchádzajúcemu šéfovi Európskej centrálnej banky, by bolo, keby európski politici popremýšľali o prejavoch, ktoré predniesol o budúcnosti menovej únie za posledné dva roky. Hoci si Draghiho budú ľudia pamätať najmä vďaka prejavu z júla 2012, kedy vyhlásil, že Európska centrálna banka je pripravená urobiť “všetko, čo bude potrebné” na ochranu eura, budúci historici možno prídu na to, že jeho skutočný odkaz spočíva v pláne, ktorý predstavil vo svojich prejavoch o tom, ako zachrániť a podporiť stále krehkú jednotnú menu a taktiež dosiahnuť silnejšiu úniu.

V máji roka 2018 sa Mario Draghi v Pallazo Vecchio vo Florencii zamyslel nad tým, do akej miery sa eurozóna dostala do krízy: “Zdá sa, že eurozóna bude odolnejšia než predtým, ako vstúpila do krízy.” Lídri sa už vtedy zaoberali niektorými inštitucionálnymi zlyhaniami, ktoré zhoršili situáciu okolo štátneho dlhu. Medzi tieto reformy patrí zriadenie Európskeho mechanizmu pre stabilitu, ktorý požičiava peniaze krajinám v kríze a presun dohľadu nad bankami pod Európsku centrálnu banku.

Podobné: Holandsku brexit prospieva, prišla doň stovka firiem

Ale pre Draghiho zostala štruktúra jednotnej meny neúplná. K tomuto poznamenal: “Aby sa naša menová únia mohla stať odolnejšou voči budúcim krízam, musíme sa venovať jej zraniteľným bodom.” Obhajoval najmä vytvorenie jednotnej záruky za depozity, ktorá by zabezpečila to, že všetci vkladatelia v menovej únii, by sa cítili rovnako bezpečne.

Ďalej obhajoval “úniu kapitálových trhov”, ktorá by viedla k väčšiemu cezhraničnému vlastníctvu európskych spoločností. Tým by sa zabezpečilo, že keď hospodárska kríza zasiahne jednu krajinu, následky sa rozložia naprieč celou Európou, čiže krajina samotná, by tak veľmi neutrpela.

Tretí a najviac kontroverzný nápad, ktorý Draghi navrhol, predstavuje jednotný rozpočet eurozóny. Draghi uviedol: “Potrebujeme ďalší fiškálny nástroj na udržanie konvergencie počas veľkých šokov bez toho, aby sme museli nadmerne zaťažovať menovú politiku,” … “Jeho cieľom by bolo poskytnutie ďalšej stabilizácie, čím by sa posilnila dôvera v národné politiky.”

Mnohí ekonómovia tvrdili, že chýbajúci centralizovaný rozpočet bol jedným z problémov ovplyvňujúcich európsku menovú úniou ešte predtým ako to predstavil Draghi. Sám Draghi začal rozprávať o tomto chýbajúcom prvku vo svojom prejave v Jackson Hole vo Wyomingu, počas roka 2014. Tento návrh je však prekliatím pre krajiny so zdravšími verejnými financiami, ako je napríklad Nemecko. Bolo preto zrejmé, že zvyčajne opatrný a politicky zdatný Draghi tento návrh podporí. A tak sa centralizovaný rozpočet stal opakujúcou sa témou v jeho verejných prejavoch.

Presný návrh tohto fiškálneho nástroja je veľmi komplikovaný a politici a ekonómovia sa už roky snažia prísť s nejakou funkčnou podobou. Draghi o niekoľko mesiacov neskôr, v septembri roka 2018 vo svojom berlínskom prejave predstavil niekoľko ďalších prvkov. Poznamenal: “Akýkoľvek návrh,” …” by mal spĺňať nasledujúce dve podmienky. Po prvé by mal byť primeraný, aby obnovil plnú kapacitu fiškálnej stabilizácie. Po druhé, by mal byť navrhnutý tak, aby kontroloval morálny hazard.”

Týmto spôsobom sa Draghi snažil adresovať obavy prichádzajúce z dvoch odlišných strán. Niektorí, ktorí pochádzajú najmä z južnej Európy sa obávajú toho, že každý jednotný rozpočet by bol taký malý, že by bol irelevantný. Iní, napríklad z Nemecka, sa obávajú toho, že Berlín bude poisťovať alebo, čo je ešte horšie, dotovať štáty, ktoré so svojimi financiami nevedia nakladať. Draghi preto navrhol kompromis: “Skôr ako budete kritizovať návrhy vašich oponentov alebo budete ponúkať jednoduché riešenia na tieto veľmi komplexné otázky, ktoré sú vždy nesprávne, pokúste sa pochopiť, o čo vlastne ide.”

Draghi sa k tejto téme vyjadril opäť v decembri 2018 v Pise, pri oslavách dvadsiateho výročia vzniku eura. Hlavnou otázkou, ktorej myšlienka jednotného rozpočtu čelí, bolo pochopiť, prečo všetky krajiny menovej únie by nemohli mať úžitok z jeho vytvorenia. Draghi uviedol: “Menová únia bola úspešnou v mnohých veciach, ale nepriniesla prínosy, ktoré sa očakávali vo všetkých krajinách.” Jeho vysvetlenie, ktoré použil vo svojom rodnom Taliansku, bolo kombináciou domácich a komunálnych faktorov.

“Skutočnosť, že Taliansko, spolu s ďalšími krajinami, ktoré sa počas krízy viac odchýlili od priemeru eurozóny, poukazuje na dva dôležité body. Po prvé, štrukturálne slabšie krajiny sú zraniteľnejšie voči spomaleniu hospodárstva viac ako iné a po druhé, naša menová únia zostáva v niektorých kľúčových ohľadoch neúplná.”

Uskutočnenie jednotnej meny, by si podľa jeho opätovného zdôraznenia vyžadovalo vytvorenie niektorých ďalších mechanizmov zdieľania rizika v súkromnom, ale aj verejnom sektore. Draghi ich považuje za pridružené, no zároveň aj zastúpené. K tomuto uviedol: “Čím viac pokroku dosiahneme pri uskutočňovaní únie bankových a kapitálových trhov, tým menej naliehavé, hoci stále potrebné, bude vybudovanie fiškálnej kapacity, ktorá môže niekedy slúžiť ako doplňujúci sa prvok národných stabilizátorov.” Inými slovami, čím viac sa šok rozšíri prostredníctvom kapitálových trhov, tým menšia bude potreba fiškálnych transferov medzi členskými štátmi.

Na otázku dokončenia menovej únie sa však nedá pozerať iba ekonomickým uhlom pohľadu. Vyžaduje si to právny rámec, ako aj politické presvedčenie. Koniec koncov, mnohé z navrhovaných zmien, ktoré Draghi vo svojich prejavoch spomenul sú už nejaký čas na stole, no napriek tomu sa ukázali ako neuchopiteľné.

Jednou zdanlivo neprekonateľnou prekážkou je myšlienka suverenity. Politickí vodcovia a ich voliči nechcú dať centralizovaným štruktúram viac právomocí, pretože sa obávajú, že by to znamenalo stratu ich kontroly. V prejave, ktorý Draghi počas tohto roku predniesol na Univerzite v Bologni sa touto obavou zaoberal a vyhlásil, že ľudia by si nemali zamieňať samostatnosť so suverenitou: “Skutočná suverenita sa neodráža v moci tvoriť zákony, ako to uvádza právna definícia, ale v schopnosti kontrolovať výstupy a reagovať na základné potreby ľudí,” … “Schopnosť robiť nezávislé rozhodnutia, krajinám takú kontrolu nezaručuje. Inými slovami, nezávislosť suverenitu nezaručuje.”

Draghi uviedol príklad krajín, ktoré sú úplne odrezané od globálnej ekonomiky. Tieto krajiny sú nezávislé, no nie sú suverénne v žiadnom významnom zmysle, nakoľko sa spoliehajú na potravinovú pomoc “zvonka”. Zároveň ale uviedol aj pozitívny príklad Európskej únie: “Spolupráca v rámci Európy pomáha chrániť štáty pred vonkajšími tlakmi a pomáha im pri výbere politík.” V čase rastúceho nacionalizmu v celej Európe to bol veľmi silný odkaz. Porozumenie ekonomickému a politickému odôvodneniu väčšej integrácie však nemá zmysel, ak politici nie sú ochotní konať.

Preto sa Draghi začiatkom tohto mesiaca, keď prednášal svoju poslednú dlhú prednášku ako prezident Európskej centrálnej banky na Katolíckej univerzite v Miláne zameral na 3 zručnosti, ktoré by politický činiteľ mal mať: vedomosti, pokoru a odvahu. Pred študentmi uviedol: “Prekážky a chyby sa budú objavovať vždy, pretože svet je veľmi komplexný,” … “Dúfam však, že vás povzbudí skutočnosť, že rozhodnutia založené na vedomostiach, odvahe a pokore vždy svoju hodnotu dokázali.”

Odvaha je pravdepodobne črta, ktorá najviac odlíšila Maria Draghiho od mnohých súčasných vodcov. On sa nebál viesť, aj keď to znamenalo čeliť opozícií z niekoľkých strán a to najmä nemeckému menovému zriadeniu. Vo svojej prednáške v Miláne čerpal zo slávneho londýnskeho prejavu “Všetko čo, bude potrebné” z roku 2012 a povedal: “Odvaha konať nám priniesla presvedčenie, že ak by sme neurobili nič, bolo by tu oveľa väčšie riziko.”

Podobné: V EÚ sa schyľuje k zavedeniu novej digitálnej dane

“Nečinnosť by neznamenala nič menej ako zlyhanie nášho mandátu a prípadne aj meny, ktorú sme boli poverení zachovať. Nečinnosť je taktiež rozhodnutím. Ak by následkom nečinnosti bolo ohrozenie mandátu, ktorý zákonodarca udelil zákonodarcovi – rozhodnutie nekonať je tak rozhodnutím pre zlyhanie.”

Eurozóna na začiatku tohto desaťročia prežila veľkú krízu, pretože mala vôľu presadiť niektoré zásadné zmeny, týkajúce sa najmä štruktúry Európskej centrálnej banky. Dnes sa obávame toho, že tento reformný proces sa zastaví a že bude potrebná ďalšia hospodárska kríza. To by bolo veľmi riskantné a v každom prípade, by to európskym občanom spôsobilo zbytočnú ujmu.

Keď európski lídri prichádzali, aby pozdravili Draghiho, mali uvažovať o jeho odkaze a ekonomickom a politickom učení, no predovšetkým o jeho odvahe. Ďalšie veľké rozhodnutia, ktorým eurozóna čelí, ležia na pleciach politických lídrov.

Zdroj: www.bloomberg.com, www.wsj.com

Odber HABERL News

Získajte aktuálne informácie zo sveta financií a spravujte svoje investície ešte rozumnejšie. Prihláste sa na odber HABERL newslettra.