Centrálne banky vážne pochybili v menovej politike počas pandémie, a tak umožnili inflácii sa vymknúť spod kontroly a dosiahnuť maximá za niekoľko desaťročí.
Bývalý guvernér Rezervnej banky Nového Zélandu (RBNZ) Graeme Wheeler je spoluautorom správy, ktorá ostro kritizuje centrálne banky na celom svete za vážne chyby v menovej politike počas pandémie, ktoré umožnili inflácii sa vymknúť spod kontroly a dosiahnuť maximá za niekoľko desaťročí.
V správe sa uvádza, že centrálne banky boli príliš presvedčené o svojich rámcoch menovej politiky, svojich ekonomických modeloch a stratili svoju pozornosť na udržanie inflácie pod kontrolou.
Wheeler, ktorý viedol RBNZ v rokoch 2012 až 2017, uviedol, že centrálne banky sa uspokojili a prehodnotili svoju schopnosť udržať infláciu pod kontrolou, keď súčasne „pumpovali“ miliardy do ekonomík prostredníctvom núdzových opatrení, ako je nákup dlhopisov, známy ako kvantitatívne uvoľňovanie v čase, keď úrokové sadzby už boli nízke.
Centrálne banky boli príliš pomalé na to, aby ukončili menové stimuly. Potom boli nútené ponáhľať sa k veľkému zvýšeniu úrokových sadzieb, čo by znamenalo značné straty na aktívach, ktoré kúpili, ako sú dlhopisy.
Zároveň sa nesprávne domnievali, že nízka inflácia z polovice roku 2010 spôsobená faktormi na strane ponuky, ako je lacná ropa a technologický pokrok, bude pretrvávať.
Inflácia označuje v národnom hospodárstve všeobecný nárast cien ekonomických statkov, čo má za následok zníženie kúpnej sily peňazí. Inflácia v praxi je prejavom ekonomickej nerovnováhy a znamená, že napríklad za 1 euro sa pri zvýšenej inflácii dá kúpiť menej ako v minulosti.
Súčasný guvernér RBNZ Adrian Orr už skôr uviedol, že banka počas pandémie presadzovala politiku „najmenšej ľútosti“ pri podpore ekonomiky, a že je lepšie robiť príliš veľa, ako príliš málo.
Ekonómovia a bývalí bankoví predstavitelia sa na celom svete stávajú čoraz kritickejšími voči rozhodnutiam prijatým v boji proti pandémii, ktorá poháňala ceny nehnuteľností a akciových trhov, a ich pomalosti pri riešení rastúcej inflácie.
Začiatkom roku 2020, keď COVID-19 vypukol prvýkrát a došlo k rozsiahlym blokádam jednotlivých krajín, bolo potrebné pomôcť vládam, ale centrálne banky napumpovali globálne kapitálové trhy peniazmi do bezprecedentnej miery a boli príliš pomalé na to, aby celý proces ukončili.
Niektoré z centrálnych bánk však naďalej komunikujú, že dosiahnuté 40-ročné maximá inflácie boli spôsobené narušením dodávateľských reťazcov alebo ruskou inváziou na Ukrajinu, či vplyvom vysokých cien komodít. Samozrejme, že uvedené faktory mali vplyv na infláciu, no neboli tým hlavným „motorom“ vysokej inflácie.
Po „štedrých“ daroch počas pandémie COVID-19 od centrálnych bánk budú ekonomické a finančné dôsledky citeľné po celom svete ešte nejakú dobou, kedy najchudobnejšia populácia bude zasiahnutá chybami centrálnych bánk najviac.
Európska centrálna banka v boji s vysokou infláciou dlho váhala zvýšiť úrokové sadzby, no nakoniec prekvapila celý finančný svet, keď na júlovom zasadnutí zvýšila úrokové sadzby o 0,5 %, pričom sa očakávalo zvýšenie o 0,25 %. Urobila tak po tom, ako inflácia v eurozóne v júni vystúpila na rekordnú úroveň 8,6 %, z májových 8,1 %. Na aktuálnu situáciu však reagovala ECB spomedzi najväčších centrálnych bánk ako posledná. Na území Slovenskej republiky je miera inflácie ešte vyššia a v júni sa vyšplhala na 13,2 %, z májových 12,6%.
Zdroj: https://tradingeconomics.com/euro-area/interest-rate
Naproti stojí americká centrálna banka (Fed), ktorá na rozdiel od ECB zvýšila úrokové sadzby v aktuálnom roku už viackrát a ďalšie zvýšenia chystá.
Zdroj: https://tradingeconomics.com/united-states/interest-rate
Vyjadrenie analytika:
Na zníženie inflácie musia centrálne banky presvedčiť investorov, zamestnancov a zamestnávateľov, že inflácia bude opäť nízka, takže zvýšenie úrokových sadzieb je ústredným prostriedkom, ako to dosiahnuť, ale centrálne banky musia dať najavo svoje odhodlanie dôveryhodným spôsobom. Centrálne banky po celom svete už začali s postupným zvyšovaním úrokových sadzieb v boji proti vysokej inflácii. Otázkou zostáva, kedy sa krivka dosahujúca historické maximá otočí a dosiahne dlhodobý inflačný cieľ centrálnych bánk na úrovni 2 %.